Monte Zoncolan

Jasné, že som si po nádielke z prvého dňa musel dopriať trošku voľna, ale hneď další deň ráno bola voľba jasná. Teplota bola ideálna, ja som sa už cítil lepšie, takže som ani nevydržal čakať, kým na biky vysadnú aj ostatní a hneď som začal zjazdovať do Ovara, čo je východzí bod na Zoncolan zo západnej strany. Mestečko už bolo ovešané ružovými vlajočkami, kedže presne o týždeň sa do stúpania zahryzne aj farebný pelotón prvej Grand Tour toho roka. Aj keď som sa na túto strechu vydal už po druhý krát, pri prvých metroch ma znova šteklili zimomriavky, toto miesto má skrátka atmosféru.

Úvod stúpania do dedinky Liariis je len ochutnávka, dokonca sa tu vyskytne aj krátka rovinka, žiaľ posledná, potom sa už rozpúta inferno. Kúsok za dedinou je ešte možnosť nabrať vodu, vždy sa to vyplatí. Do toho stúpania sa nedá zahryznúť, ono sa zahryzne do vás. Ak poznáte legendárne horské sedlá Sella Rondy, kde vám každá zákruta v serpentíne dá na chvíľku vydýchnuť, tak na ne rýchlo zabudnite, tu sa nič také nekoná a ani tie priekliate zákruty nepovoľujú v strmom stúpaní. Tridsaťdvojka kazenta vám cestu uľahčí, ale zadarmo to aj tak nebude. Tlačiť bike hore sa tiež neoplatí, v cesťákových tretrách by sa vám aj tak šmýkalo. Fotiť za jazdy sa tu rozhodne nedá, ten sklon asi verne nezachytíte žiadnou optikou, to si musíte prežiť. Aj keď vás v každej zákrute povzbudzuje nejaká cyklistická legenda, až príjemný chládok v dvoch tuneloch tesne pod vrchom dáva cítiť koniec svalovej agónií. Na vrchole žiadne fanfáry, žiadne stánky so suvenírmi či občerstvením, len krásne výhľady na okolité hory a dobrý pocit že ste tých takmer 10 kilometrov s priemerom cez 12% a maximom okolo 22% zvládli. Tento rok sa mi to podarilo podstatne rýchlejšie, aj keď telo malo stále zatiahnutú ručnú brzdu, pretože som trojku zónu neprekročil, aj keď som sa miestami cítil, akoby som si posunul maximum.

Zjazd do Sutria je za odmenu. Úvodne klesanie síce preverí brzdy, ale zvyšok je po širokánskej ceste s prehľadnými zákrutami. Dolu samozrejme kávička a premýšľame čo s načatým dňom. Rozhodnutie padlo na Sella Duron, ktoré nás znova prevedie cez hranicu 1000mnm. Čiže zo Sutria zozjazdovať smer Tolmezzo a niekoľko sto metrov za odbočkou na Zuglio sa pustiť doľava na úzku cestičku, ktorá nás vyvedie nad údolie a vrezaná do strmého svahu nás povedie až do mestečka Paularo vysoko nad ruchom hlavnej cesty. Fotogenické scenérie rozhodne znižujú našu priemerku, ale to prostredie je úžasné. Kľukatá cestička a v každej bočnej dolinke zurčiaci potok či hučiaci vodopád.

V Paulare nám už poriadne vyhladlo, tak sme doplnili energiu cestovinami z miestnej kuchyne. Že tá energia bude potrebná nám bolo jasné, hneď ako sme sa vydali do stúpania na Sella Duron. Značka za kostolíkom nás strašila dvatsiatimi percentami, našťastie to bolo len niekoľko sto metrov, potom už bolo stúpanie príjemné. Zo sedla výhľady na Zoncolan a parádny zjazd do Sutria, odtiaľ už klasické stúpanie na Ravascletto a môžme variť večeru. Nikomu sa moc variť nechcelo, kedže nastúpaných bolo bezmála 3000 výškových.