Full zapadaný prachom z Kuchyne už odpočíva doma. V letargií z víkendovej 24ky sa veziem ja, niekoľko cesťákov a partia kamarátov za novými dobrodružstvami na Talianskom asfalte. Vyšlo to tak, že sa tento rok vyhnem prípitkom na šťastnú cestu ale aj šoférovaniu. Zhruba 600 kilákov zo Slovenska až pod Zoncolan ubieha rýchlo, aj napriek tomu, ze ma nechcú nechať pospať. Poznáte to, čím bližšie k Rakúskej hranici bývate, tým komfortnejšia cesta na juh až juhozápad vás čaká ;)

V skorom poludní už opatrne vykladáme našich tátošov z auta. Vítajú nás krásne drevené chatky zasadené do zeleného lesa, len kilometer či dva pod nástupnou stanicou do lyžiarskeho strediska Zoncolan.S ubytovaním takto v medzisezóne nie je žiaden problém, aj keď o týždeň neskôr to bolo celkom kritické, kedže sa v tejto oblasti na pár dní usídlilo Giro 2018. To bol asi aj dôvod prečo bola cesta popred našu chatku vyfrézovaná, ale nie len tak pre nejakú tú záplatu, ale v úseku aký zvykne Slovenský minister dopravy s veľkou slávou otvárať zhruba raz za päť rokov. Tipovali sme, že do piatku sa budeme voziť po novom asfalte.

Pontebana

Ráno nás budia taliansky cestári. Namiesto vône raňajok sa dolinou rozlieva vôňa čerstvého asfaltu. Aspoň nespíme dopoludnia, veď to by bol v tejto zemi, cyklistom zasľúbenej, najtažší hriech. Páni z kategórie Masters, si na prvý deň plánujú len ľahku rozcvičku v podobe pizzerie a vinárničky v nedaľekom meste. Testosteróni, nezaháľajú a plánujú 120 km okruh s návratom okolo nádherného smaragdovo sfarbeného jazera Lago di Sauris. Na jazero som sa tešil i ja, ale moje telo by s nimi v prvý deň tú nálož nedalo. Mojím cieľom bol úsek cykloturistickej legendy známej ako Pontebbana. Je to nádherná časť cyklomagistrály Alpe-Adria Radweg, ktorá vedie medzi hraničným Tarvisiom a niekoľko kilometrov južnejšie položeným mestom Tolmezzo. Cyklocesta je vybudovaná  na trase bývalej horskej železnice, takže o množstvo tunelov a mostov nie je núdza.Tí , ktorí na letné rodinné dovolenky cestujú na pieskové pláže v regióne Benátsko, tanto úsek diaľnice , vrytej na dne horského masívu s množstvom tunelov a občasnými výhľadmi na azúrovo modré vody rieky Fiume Fella určite dobre poznajú.

Z ubytovania ma čaká príjemné klesanie cez Ovaro až do mestečka Villa Santina. Na navigácií sledujem cyklocestičky, ktoré ma často zavedú  preč od ruchu hlavných ciest. Rovnako aj teraz obchádzam hlavnú tepnu na Tolmezzo a cestička ma vedie hore nad údolie, výhľady sú vynikajúce a doprava takmer žiadna.

Medzi horami dedinky zabudnuté časom, ale v každej sa nájde miesto, kde vám urobia perfektné talianske espresso. Nie som kávičkár, ale ten pôžitok aký vám dokáže priniesť tento čierny poklad pri potulkách krajinou je neopísateľný. Po výjazde z dedinky míňam odbočku do prava na Passo Chianzutan. Keď mi kamarát o ňom prvý krat hovoril, myslel som, že je niekde v Peru.

 Dnešný cieľ je však iný a tak si to púšťam kľukatou cestičkou cez strmú roklinu. Z lesa vychádzam pri rieke, takže stačí prejsť most a som v Tolmezze. Bola to naozaj pekná obchádzka rušnej cesty. Cez mesto výlučne navigácia, ťažko sa sledujú cykloznačky. Za dedinkou Amaro ma chce navigácia poslať na štvorprúdovku, ale našťastie pod diaľničným mostom nachádzam cykloznačku, ktorá ma odvedie doľava, krásne popri riečke a vyťešujem sa, že som našiel začiatok Alpe-Adria. Bolesť nôh sa dávno stratila a so širokým úsmevom si užívam príjemné kľukatenie cesty. Sem tam ma prekvapí šotolina(nie v zlom, pretože Talianska šotolina, je stále kvalitnejšia ako Slovenské cesty, bohužiaľ), ale tunely vysekané do skaly ma utvrdzujú, že som na správnom mieste.

V dedinke Moggio Udinese som sa nejak odklonil od cykloznačky. Ako som sa túlal pomedzi domčeky dýchajúce priam až prímorskou atmosférou, cestička začala pozvolne stúpať. Po bližšom pohľade do mapy sa ukázalo, že som sa stratil tým správnym smerom a touto cestou sa dostanem cez sedlo Sella Cereschiatis az do mestečka Pontebba. Popri horskej riečke, zelenou krajinou ozvučenou len hukotom, ubiehalo mierne stúpanie veľmi rýchlo. Až na posledných dvoch, či troch kilometroch sa sklon prehupol cez 10%. Úžasne výhľady za každou zákrutou však nedali na pocit únavy ani pomyslieť. Samotné sedlo je však bez výhľadov, ale na horskom biku by sa dalo pokračovať hrebeňom po značenej cyklotrase, podobných MTB odbočiek som popri ceste videl mnoho, čiže toto nádherné údolie sa dá preskúmať aj na horskom biku. Zjazd do Pontebby bol o poznanie strmší a aj krajina sa zmenila na  alpské pasienky s domčekami a osadami vsadenými do tohoto krásneho prostredia.

V dedinke už stačí nájsť smerovník a ten vás zaručene navedie na cyklomagistrálu. Ak sa neponáhľate a máte chuť, je tu dostatok príležitostí na občerstvenie, alebo aj na návštevu kultúrnych pamiatok, minimálne kostolík na hlavnom námestí stojí za obhliadku. Ak radšej dáte prednosť niečomu viac autentickému, tak bývalé železničné stanice okolo cyklocesty sú prerobené na kaviarničky a v niektorých je dokonca možnosť ubytovania pre cestovateľov.

Cestička pozvoľna klesá popririeke až do Tolmezza, takže kilometré ubiehajú rýchlo a máte dostatok priestoru na vychutnávanie si každého zákutia. Aby som nezabudol, je nutné mať bike osvetlený, dlhšie tunely sú osvetlené s automatickým rozsvietením a rovnako zhasínaním, čo vyzerá veľmi zaujímavo, hlavne keď ste v jednom z dlhých tunelov sami. Po príjazde späť do dedinky Moggio Udinese som pochopil , prečo som musel využiť aj šotolinové úseky. Cyklocesta odtiaľto až do Amara ešte nie je hotová, preto buď šotolina alebo predtým spomínana štvorprúdovka. Kedže sa už v diaľke ozývala búrka a prvé kvapky už stihli dopadnúť na cestu, tak ako rýchlejšiu možnosť som zvolil štvorprúdovku. V Tolmezze som bol za pár minút a odtiaľ ma čakalo mierne stúpanie smerom na rakúske hranice až do Sutria, čo je východzí bod na Zoncolan od východu. Samozrejme som si nestrihol Zoncolan pred večerou, ale pekne som ho obišiel smerom na dedinku Ravascletto nedaľko ktorej sme bývali. Táto cestička je rovnobežná s cestou cez Zoncolan, takže ňou často cyklisti tento prechod zokruhujú.

Samozrejme, že som sa na ubytovanie vrátil ako posledný, ale ako jediný, ktorý nezmokol. Masters boli spokojní, Testosteróni menej. Horskí prechod z ktorého mali zjazdovať na Lago di Sauris bol ešte pod snehom, takže po preskúmaní nejakých bočných lesných cestičiek sa vátili domov. Nuž a ako sa mi ráno zdalo ich plánovaných 120 kilometrov veľa, vedzte, že som si večer doviezol kilometrov 140